Ľudové umelecké predmety bývajú považované za prejavy kolektívneho umeleckého ducha národa. Tieto predmety poukazujú na jeho psychosociálny vývin a hovoria o cite pre umenie je prenášanom z generácie na generáciu. Národné umenie je svojrázne. Zberateľstvo ľudových umeleckých predmetov sa nazýva národopisným zberateľstvom a zbierka tvorená takýmito predmetmi sa nazýva národopisnou zbierkou. Ľudové umenie je umením vidieckych ľudí a preto najčistejšiu formu ľudového umenia nachádzame skoro vždy v dedinách. Dnes už ľudové umenie v celej svojej kráse patrí minulosti. Zberateľstvo ľudového umenia je možné vnímať ako záchranné práce, ktorých úlohou je chrániť miznúce ľudové poklady ako jednoduché rukopisy, maľby, hudobné nástroje a taktiež kožené, keramické, textilné, drevené, kameninové a kovové práce využívané pri každodennej potrebe obyčajných ľudí.
Ľud maľuje na papier a na sklo, maľbou zdobí bežné úžitkové predmety, jeho umelecký duch sa uplatňuje najmä pri zdobení – napríklad pri krajkovaní, vyšívaní, tkáčstve a podobne. Ľudová zručnosť sa prejavuje v oblastiach ako ľudové hrnčiarstvo, košikárstvo, výroba gombíkov, fajok a podobne. Aj ľudová architektúra vyniká osobitým rázom. Ľudové stavby sú často zdobené maľovanými alebo vyrezávanými ornamentmi, respektíve sú vykladané perleťou, olovom, mosadzou alebo cínom. Ľudová tvorba sa uplatňuje taktiež v oblasti nábytkárstva a rezbárstva – skrine a truhlice bývajú ozdobne kované, trámy stavieb ornamentálne vyrezávané. Ľudové umenie dýcha prirodzenosťou, pri výrobe ľudových výrobkov sa nepoužívajú stroje, iba jednoduché nástroje (nôž, dláto, ihla a podobne) a zariadenia (tkáčsky stav, hrnčiarsky kruh a podobne). Každý výrobok pochádzajúci z ľudovej dielne je jedinečný, pretože tieto výrobky sa nevyrábajú hromadne, ale osobitne po jednotlivých kusoch.
Prelom 19. a 20. storočia priniesol pokrok v každodennom živote. Vidiek bol zaplavený továrenskými výrobkami, ktoré bolo lacnejšie kúpiť ako vyrobiť. Išlo najmä o pohodlnejšie riešenie. S nástupom továrenskej výroby v mestách, sa výroba ľudových výrobkov v dedinách dostala do ústrania. Až prebudený záujem mešťanov o miznúce dedinské výrobky viedol k tomu, že výroba týchto výrobkov nezanikla úplne. Keďže neskoršie zahájená výroba ľudových výrobkov pre účely obchodovania nebola určená k uspokojovaniu každodenných potrieb, ľudové umenie sa prestalo rozvíjať a vmiesili sa doň aj mnohé umelé a neprirodzené prvky. O zachovanie ľudového umenia sa snaží množstvo múzeí prostredníctvom budovania skanzenov. Práve skanzen ponúka asi najmenej skreslený pohľad na život prostého dedinského ľudu. Napríklad v múzeu nájdeme starú modlitebnú knihu vo vitríne, no v skanzene sa táto kniha nachádza v maľovanej truhlici, ktorá je súčasťou zariadenia izby. Pokus o záchranu ľudového umenia sa odzrkadlil aj na budovaní školských dielní a špeciálnych študijných oborov určených pre tento účel.
Prvkom určujúcim pôvod alebo vek ľudového umeleckého predmetu býva napríklad ornament. Ľudovým ornamentom boli zdobené tkaniny, krajky, keramika, nábytok a podobne. Na základe ornamentu je neraz možné umelecký predmet zaradiť do jednotlivých regiónov – v prípade Slovenska je neraz možné určiť aj konkrétnu dedinu, v ktorej daný výrobok vznikol. Ornamenty vyšité na slovenských ľudových krojoch nesú určité spoločné prvky, no v niektorých prípadoch sa od seba odlišujú natoľko (strih, dĺžka, spôsob nosenia a podobne), že je ich neraz možné zvlášť špecifikovať pre každú slovenskú dedinu. Znalosť ornamentu býva prvoradou pri určovaní. V prípade, že ornament na výrobku nie je správne použitý alebo kombinovaný, je možné usudzovať, že nejde o pravý ľudový výrobok, ale iba o jeho napodobeninu. Nezvratný dôkaz o pravosti ľudového výrobku však poskytuje až skúška materiálu.
Text: Mgr. Ján Bocan